Dieťa netraste a nehádžte!

Zdá sa vám toto varovanie neopodstatnené? Veď kto by triasol deťmi a kam by ich hádzal?

V podstate ide o dve rozličné činnosti s rovnakým efektom, ktoré však majú každá iný podnet. Kým k hádzaniu detí dochádza najčastejšie s dobrým úmyslom, kde pri hre a jašení sa s dieťaťom si ho rodič vyhadzuje do výšky a vzápätí ho chytí, mysliac si, že detský smiech pri tejto aktivite je známkou radosti a spokojnosti drobca. K traseniu či zatraseniu plačúceho potomka sa dospelý zníži v návale hnevu, neuvedomujúc si, že neúprosný plač a krik dieťaťa je vyvolaný práve rodičovským zlyhaním v jeho výchove.

Obidve tieto manipulácie s detským organizmom môžu však trvale poškodiť jeho zdravie. Pri prudkom vyhodení dieťaťa a jeho následnom zachytení, alebo jeho prudkým zatrasením, dochádza k extrémnemu záklonu hlavy prirovnateľnému k úrazu, ktorý vzniká v dôsledku čelného nárazu motorového vozidla pri dopravnej nehode

Napriek odporúčaniam lekárov o nevhodnosti takejto manipulácie s dieťaťom, či už v dobrom či v zlom, mnohí rodičia nevedia. Dá sa povedať, že všeobecne je málokto informovaný o tzv. syndróme natriasaného dieťaťa.

Vyhodením dieťaťa do vzduchu, alebo jeho zatrasením najviac utrpí jeho krčná chrbtica a hlava. Pri prudkom záklone hlavy sa krčná chrbtica ohýba, pričom v dôsledku nedostatočného krátkodobého prekrvenia ciev dochádza k poškodeniu mozgového tkaniva a môže dôjsť aj k poškodeniu nervov. Toto poškodenie nie je však viditeľné hneď, postupne sa vyvíja a začne sa prejavovať spomaleným vývojom a neskôr celkovou psychomotorickou retardáciou. Nielen znížená pohyblivosť či narušený duševný vývoj dieťaťa, ale aj kŕče a poruchy vedomia sú následkom takejto manipulácie s ním. Opakovaním činnosti sa stav zhoršuje, ale stačí aj jednorazové zatrasenie dieťaťom, aby prišlo k stavu, ktorý sa dá len veľmi ťažko zvrátiť. Zvlášť ohrozené sú deti do jedného roku. Samozrejme, že i staršie dieťa nie je v bezpečí, odhliadnuc od toho, že padajúce detské telíčko dospelý z nejakého nepredvídateľného podnetu nezachytí, prípadne sa mu dieťa z rúk pri dopade vyšmykne.

Diagnostika syndrómu je ťažká.

Už pri prvých podozreniach na syndróm natriasaného dieťaťa, by dieťa malo byť vyšetrené v prvom rade neurológom, očným lekárom a následne niektorou zo zobrazovacích techník (magnetickou rezonanciou, počítačovou tomografiou,röntgenom). Často krát sú však lekári v diagnostike bezmocní. Všemožne sa snažia odhaliť príčiny spomaleného vývoja, avšak práve kvôli samotným rodičom a ich nepriznaniu sa k tomu, že by dieťa vyhadzovali, alebo ním prudko zatriasli sa im určiť správnu diagnózu nedarí. Liečba je preto komplikovaná a veľa krát sa v nej využívajú liečebné postupy, ktoré so samotným vznikom postihnutia nemajú nič spoločné a preto sú široko komplexné. Od užívania neurologických liekov, cez vitamínovú terapiu až po rehabilitačné cvičenia sa snažia odstrániť či zmierniť následky postihnutia.

A tu si treba uvedomiť, že jediná možnosť ako predísť poškodeniu zdravia detí v tomto prípade je nevyhadzovať dieťa a netriasť ním.

Ani radostný smiech malého človiečika letiaceho z rúk rodiča do výšky, ani hysterický plač a krik väčšieho dieťaťa, ktorému odmietnete kúpiť hračku vás neoprávňuje dotýkať sa ho, hádzaním a trasením ním manipulovať. Možno by nezaškodilo zvýšiť informovanosť rodičov a požiadať zvlášť detských lekárov, aby rodičom už na prvej návšteve novorodenca vysvetlili, čo sa môže pri takomto zaobchádzaní dieťaťu stať a túto skutočnosť im pravidelne pripomínať.